Najznámejší slovenský architekt sa narodil v Turej Lúke

23. augusta 1868 sa v obci Turá Lúka narodil do národne uvedomelej rodiny Jurkovičovcov Dušan Samuel, syn Juraja a Emílie Jurkovičovej. Láska  k národu, kultúrna bohatosť a umenie sa v tejto rodine dedili už dávnejšie. Samuel Jurkovič, starý otec Dušana, v roku 1845 založil v Sobotišti Gazdovský spolok, prvé úverové družstvo v Európe. Jeho teta, Anna Jurkovičová, bola prvou slovenskou ochotníckou herečkou a manželkou Jozefa Miloslava Hurbana. Najstarší syn Jozefa Miloslava a Anny Jurkovičovej bol spisovateľ a kritik Svetozár Hurban-Vajanský, teda bratranec Dušana Jurkoviča.  Otec Juraj Jurkovič bol notárom v Brezovej a spoluzakladateľ Matice slovenskej. Niet divu, že Dušan Samo Jurkovič mal všetky rodinné predpoklady na to, aby sa aj on stal významným kultúrnym dejateľom Slovenska. 

Jeho  architektonické diela môžeme považovať za kultúrne dedičstvo národa. Stavby Dušana Jurkoviča dostali slovenské ľudové  umenie vo vzťahu k modernému architektonickému štýlu secesie skutočné uznanie  na medzinárodnej scéne. Bol človekom, ktorý jedinečne uchytil prepojenie ľudí k stavbám pomocou ľudových dekoratívnych prvkov s úžitkom.  Vzdelanie nadobudol najskôr v Brezovej, potom v Šoproni a jeho talent sa snažil naplno rozvíjať v Štátnej priemyselnej škole vo Viedni. Tu vznikli jeho základy pohľadu na architektúru a smer, ktorým sa chce uberať. Mladého Jurkoviča fascinovala slovenská ľudová tvorba a jej motívy. Naplno podľahol štýlu secesie, ktorá zohľadňovala v architektúre prvky ľudového staviteľstva a jeho výtvarného umenia. V tej dobe to bol akýsi prúd vzbury voči nepekným a fádnym štýlom priemyselného staviteľstva.  

Veľký úspech mali je prvotné projekty v Čechách, kde sa mu narozdiel od Uhorska (azda kvôli jeho účasti vo viedenskom spolku Tatran a pre jeho česko-slovenské vnímanie) dostalo ozajstného zadosťučinenia. Aj to bol  predpoklad na jeho neskoršie pôsobenie na slovensko-moravskom pomedzí a jeho rodnom kraji. Jurkovičove najvýznamnejšie predvojnové dielo bola prestavba kúpeľov v Luhačoviaciach, z ktorých sa podarilo uskutočniť málo, napriek tomu sú dodnes architektonickým skvostom Moravy. V prvej svetovej vojne sa podieľal na stavbách mnohých vojenských cintorínov na Haliči. To ho ovplyvnilo v budúcej tvorbe návrhov pamätníkov a pomníkov. Jurkovič prostredníctvom svojej lásky k architektúre napokon našiel aj tú ozajstnú - manželku Boženu, s ktorou sa zoznámil práve pri konzutáciách na projekte vily jej otca. Spolu vychovávali troch synov a žili v Brne. 

Nové  politické pomery po prvej svetovej vojne presvedčili Dušana Jurkoviča s rodinou presťahovať sa na Slovensko, najskôr do Skalice, potom natrvalo do Bratislavy.  Postupom času a s príchodom nových smerov sa menili aj návrhy vtedy už známeho umelca, ktorý rozvinul myšlienku stavieb montovaných domov pre vyriešenie otázky bývania po vojne. Vypracoval i návrh na rekonštrukciu vtedy schátraného Bratislavského hradu. V roku 1924 bol  spoluzakladateľom Zemedelského múzea v Bratislave, bol komisár pre ochranu pamiatok a predseda Umeleckej besedy slovenskej. 

Najznámejšou Jurkovičovou stavbou u nás bezpochyby zostáva Mohyla gen. M. R. Štefánika na Bradle. Jej základný kameň bol položený v roku 1924, 5 rokov po smrti Štefánika, výstavba začala 11.  júla 1927 a slávnostne otvorená bola 23. septembra 1928. Jurkoviča so Štefánikom približovalo okrem spoločného regiónu odkiaľ pochádzali i vzdialené puto rodiny, keďže manžel Dušanovej tety, Jozef Miloslav Hurban, bol krstným otcom otca Milana Rastislava Štefánika. Takto Jurkovič splnil Štefánikove prianie byť pochovaný v rodnej zemi, symbolicky hľadiac na rodnú obec a kraj z ktorého pochádzal. Od roku 1968 je Mohyla na Bradle národnou kultúrnou pamiatkou.  Jeho diela vzdávajú úctu i mnohým ďalším osobnostiam histórie, ako napr. P. O. Hviezdoslavovi, Jánovi Kollárovi a ďalším. 

V tridsiatych rokoch navrhoval budovy všetkých účelov - kostoly, technické budovy, domy, školy. Po vzniku Slovenského štátu sa stiahol do úzadia  pre svoje politické presvedčenie, ako demokrat a podporovateľ česko-slovenskej vzájomnosti. Naďalej však pokračoval v plánovaní svojich diel, s ktorými pokračoval verejne po vojne. Jeho posledným navrhovaným dielom bol pomník obetiam fašizmu v Kremničke. Jeho odhalenia sa nedožil. Dušan Samuel Jurkovič zomrel vo veku 79 rokov 21. decembra 1947 v Bratislave. Pochovaný je v Brezovej pod Bradlom, v meste, v ktorom  vyrastal.  Na počesť nesie jeho meno Múzeum Dušana Samuela Jurkoviča v Národnom dome Štefánikovom.